Ráno, ktoré zmenilo svet

Autor: Jozef Kovalík | 21.4.2019 o 4:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  82x

Sedel som v malej miestnosti na kamennej zemi a opieral sa o stenu, ktorá ma chladila. Hlavu som mal položenú na kolenách a v očiach slzy, v duši smútok... 

V miestnosti sa rozliehalo len ticho, počuť bolo občasné, ťažké vzdychy. Spolu so mnou tam totiž sedelo desať mužov. Dvere boli zamknuté, okná zatemnené, iba sviečka horela uprostred. Každý mlčal. Ticho sa dalo priam krájať.

Bola nedeľa. Táto nedeľa však bola iná ako tie predošlé. Bola to iná nedeľa pre všetkých v tejto miestnosti. Sedel som tu spolu s mojimi bratmi, ja, Šimon Peter. Ja, ktorý som si hovoril, že mám Rabbiho rád. Myslel som si, že ho mám spomedzi týchto všetkých najradšej a dokonca to zašlo tak priďaleko, že som si myslel, že som ochotný za Rabbiho položiť život, či dokonca za neho bojovať. Ja chudák! Aký som bol len blázon! Pred dvoma dňami som ho zaprel. Áno, milý čitateľ, tak to je. A keby som to bol urobil aspoň iba jeden krát! Ale ja, Šimon Peter, som ho zaprel tri krát! Veľmi ma to mrzí, ani si len nevieš predstaviť ako veľmi. Keď v tom... Začul som kohosi bežať uličkou a ten niekto bol stále bližšie. Odrazu ktosi zabúchal na dvere. Trieskal o ne. Všetci v miestnosti sme zmeraveli a vystrašene sme sa dívali jeden na druhého. Buchot neutíchal. Postavil som sa, moje telo sa chvelo strachom a pomaly som sa blížil k dverám. Priložil som ucho k dverám a načúval. Začul som ako medzi búchaním na dvere ktosi čosi hovorí:

„To som ja, Mária Magdaléna, otvorte mi!“

Ihneď som otvoril dvere. Mária vstúpila dnu a na hlave mala závoj. Pozrela sa po celej miestnosti a jej zrak napokon spočinul na mne.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

Mária Magdaléna lapala po dychu a ledva zo seba vydala súvislú vetu.

„Od-odniesli....Pána z hrobu..a...nevieme...kde-kde ho po-položili, ach.“

„Čože?!“ skríkol som, „kto odniesol Pána? O čom to, prosím ťa, hovoríš?“

Zadíval som sa na ostaných mužov v miestnosti. Bolo zjavné, že sa preľakli a dívali sme sa navzájom na seba.

„Kameň je od hrobu odvalený.“ Povedala.

Pozrel som sa na Jána a vybehol som z miestnosti. Bežal som. Bežal som tak, ako som ešte nikdy v živote nebežal. Bežal som veľmi rýchlo, predbehol by som aj vietor. Srdce mi búšilo strachom, hnevom... Blížil som sa už k tomu miestu, keď ma Ján obehol a ja som pomaly strácal silu. Nevládal som.

Konečne som sa dostal k hrobu, kde ležal Pán. Ján sa len díval na mňa a nepovedal ani slovo. Nevošiel dnu.

Ja som však celý zadychčaný vstúpil dnu, kde Pána pochovali. V tej malej jaskyni, kde predtým ležalo telo Pána, boli na jeho mieste iba plachty a videl som ešte niečo. Bola to jeho šatka, ktorú mal na hlave. Táto šatka sa nenachádzala pri týchto plachtách, ale bola osobitne zvinutá úplne inde.

Tak som tam stál. V hrobe Rabbiho, môjho Učiteľa, ktorý ma kedysi zavolal, aby som sa stal rybárom ľudí. Stál som tam a díval sa na hrob v ktorom nik neležal. Hrob bol prázdny. Zostali tu iba plachty. Hlavou sa mi vírili myšlienky a nevedel som, čo si mám o tom všetkom myslieť.

Z mojich úvah ma prerušil až zvuk krokov. To Ján sa zohol a malými schodíkmi kráčal ku mne. Vtedy sa pozrel na mňa a povedal:

„Šimon, ja... verím. Verím tomu, čo nám kedysi Učiteľ povedal. Rozpamätaj sa. Všetko to, čo sa stalo... tie všetky udalosti za posledný týždeň.... On to všetko predpovedal. Žije!!“

A ja som uveril, že Ježiš vstal zmŕtvych.     

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Threema je anonymná, ale prokurátori sú presvedčení, že správy sú od Kočnera

Policajti neprelomili šifrovanie, Tóth im odovzdal Kočnerov mobil.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?