reklama

Ako som sa pridal k vlkom

Rozpoviem vám jeden príbeh. Možno som si ho vymyslel a možno je skutočný. Možno je v ňom všetko pravdivé a možno je pravdivé iba niečo z neho... Kto vie?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Všetko sa to začalo narodením. Tým sa predsa začína všetko na Zemi. Narodil som sa za chladnej, daždivej noci. Ja si to nepamätám, no mama a otec mi neskôr povedali, že lialo ako z kŕhly. Asi preto mám tak veľmi rád dážď. Zabudol som vám povedať, že som vlk. No áno je to tak. Volám sa Kany. Náš brloh sa nenachádza blízko, no ani ďaleko od tvorov zvaných ľudia. Od mala som teda vyrastal v tomto prostredí. Možno sa budete čudovať, no mestečko, pri ktorom žijeme je obkolesené prírodou. Všade navôkol je príroda. Pýtate sa ako to viem keď som ten vlk? Jednoducho. Často sa dívam na to mesto z kopca zvaného Šanec. Takto ho volajú tunajší obyvatelia. Samozrejme, že cez deň sa nepohybujem v jeho blízkosti. Na mesto sa pozerám výhradne vtedy, keď ho zahalí čierna perina.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prírodu mám od mala rád. Poviete si asi, že na tom nie je nič divné, keďže som vlk. Napríklad čo naši bratranci psy? Veď tí zapredali slobodu človekovi. Koľkí z nich bývajú v domoch a bytovkách? Stovky, tisícky? Spia v perinách so svojimi majiteľmi a jedia odporné veci. Hovoria tomu granule. Odkiaľ to viem? Z rozprávania vlčiaka Araga, ktorý sa pripojil k našej svorke a večer pri mesačnom svite nám rozprával svoje zážitky... Poviem vám, nikdy by som nechcel vymeniť tento život za iný. Nikdy. Behať po lese celý život, v noci vyť s betou, omegou a ostatnými kamošmi, inokedy sedieť v tichu noci pod miliónmi hviezd, ktoré žiaria tak jasne...Alebo loviť s rodičmi, sestrou, zväčšovať naše teritórium a značkovať nové cesty...Je toho veľmi veľa. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od malička ma rodičia učili aby som sa ľuďom vyhýbal a aby som si na nich dával pozor. Sú vraj nebezpeční. Myslia si, že sme zlí a nepotrební. Delia nás – a nielen nás – všetky zvieratá na potrebné, nepotrebné a tie so zlou povesťou.... Už dávno zabudli kto tu bol skôr a s kým po milióny rokov nažívali. Stiahli sme sa hlbšie do lesa a ľuďom sa vyhýbame. Rodičia sa najviac boja, že niekedy natrafíme na poľovníkov. Tí nám chcú ublížiť. Preto dávam veľký pozor na svoju sestru vždy, keď sa túlame našimi vlčími chodníkmi. Starí rodičia nám ani nechceli povedať, čo s nami títo poľovníci urobia... Moji prarodičia žiaľ také šťastie nemali... Šli večer za splnu na lov a viac sa nevrátili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Budem k vám úprimný. Veľmi ma to štve a zároveň robí smutným. Prečo sa ľudia správajú k prírode takto? Prečo ničia naše domovy? Tam, kde dnes majú polia sme kedysi slobodne behali a šantili s ostatnými členmi svorky. A dnes? Dnes len ustupujeme pred tým strašidelným zvukom šíriacim sa po celom lese a ničiacom ticho a pokoj. Otec mi povedal, že sa to volá motorová píla. Vďaka nej ľudia rýchlejšie zrúbu stromy. Potom sú tu ešte veľké obludy, ktoré ničia lesné cesty a často krát nie len naše chodníčky... Tieto obludy vytvárajú vlastné chodníky, kde potom človek vláči všetky zrezané stromy. Sú to čudné bytosti. Neznačkujú si ani cesty ako my, ale zanechávajú po sebe čierne škvrny, ktoré divne páchnu a o chuti ani nehovorím... Dokonca často krát ani nevsiaknu do zeme a spôsobia smrť hmyzu Strašný pohľad na tú spúšť... Prečo si nemôžu robiť chodníčky tak ako my, alebo srnky, jelene alebo líšky? Človek je vraj najmúdrejší na Zemi, hovorí mama. Nerozumiem tomu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chcú nás zabiť. Nemyslím tým len nás vlkov, ale asi všetky zvieratá v lese. Raz som sa zatúlal do Levočských vrchov a tam som stretol medveďa. Hovoril mi, že uteká z krajiny, kde sú veľmi veľké, vysoké kopce, zvané hory. Vraj som nikdy také vysoké, do neba siahajúce hory nevidel. Rozprával mi, že žil v nádherných lesoch no ľudia postupne začali aj tieto lesy, naše domovy, ničiť a stavať tam stroje, ktoré ich vyvezú na tieto vysoké hory rýchlejšie ako si viem predstaviť. Medveď Uško mi ešte prezradil, že okrem toho, že zničili jeho domov, ľudia vyjedli aj jeho obľúbené čučoriedky a všetka zver utiekla niekam preč. Iba kamzíky ešte zostali, keďže tak vysoko zatiaľ ľudia nerobia neplechu. Inak stretnem nejakú zver len veľmi ťažko. Spýtal som sa ho ako potom prežil. Odvetil mi, že bol nútený zísť nižšie, blízko k ľudským obydliam, kde prišiel na to, že ľudia všetko nezjedia a veľa jedla vyhodia len tak. A keďže medveď nie je vlk, dokázal sa nasýtiť z ľudských odpadkov, ktoré dávajú do veľkých plechových alebo plastových nádob na kolieskach. Uško sa mi zmienil aj o tom, že takto boli nútení žiť aj jeho príbuzní, niektorí na to doplatili. Pár medveďov zastrelili...

Ľudia strieľajú na všetky zvieratá. Aj na nás vlkov. Kedysi si nás vážili. Ešte za dávnych dôb (naša vlčia história ma veľmi zaujíma). Slovania nás mali v úcte. Myslím, že nepoviem somarinu, keď budem tvrdiť, že aj Keltom sme boli blízki.

O svoje mladé sa staráme tak dobre, že lepšie to dokáže len človek a pár iných druhov primátov. Vieme prejavovať emócie a svoje nálady vyjadrujeme mimikou. Samozrejme nie tak vyvinutou ako človek.

Viac o nás ľudia vedia z rôznych mýtov a legiend, kde vystupujeme ako nejaké beštie, krvilačné šelmy a tak podobne. Zoberte si napríklad Červenú čiapočku. Je to len symbolika a tá „rozprávka“ je úplne o niečom inom ako to v skutočnosti vyzerá, avšak ľudia to veľmi neriešia. Väčšinou vystupujeme v príbehoch ako zlí. Zarmucuje ma to. Ľudia sa nás potom boja, šíria nepravdivé informácie a všetko to speje k tomu, že nás chcú vyhubiť. Niekde sa im to aj podarilo. Mojou vysnívanou krajinou je Poľsko. Je to vlčia krajina. Veľa vlkov mi o nej hovorilo. Tam si nás dokonale vážia a chránia. Ale vrátim sa späť k téme. Nikdy by som na človeka nezaútočil. Ak by ma však zranil, potom by som to zvážil. Najprv sa snažíme utiecť a až potom sa púšťame do boja. Uznajte sami, čo by ste robili vy, keby niekto po vás bezdôvodne strieľal? Alebo keby vás vystrašil? Ak by ste mali so sebou ešte svoju malú dcérku alebo synčeka...

My, vlci, máme veľmi dobrý čuch a a sluch, teda o človeku vieme už dávno predtým než by malo k stretnutiu dôjsť. Hneď ako vieme, že sa blíži, utekáme sa skryť. Navyše, nemáme dôvod len tak na človeka útočiť, keďže naše lesy nám poskytujú dostatok potravy. Nie je pravda, že sme premnožení a ani to, že sú premnožené aj ostatné zvieratá. Človek zas zabúda, že sme tu boli skôr a nepremnožili sme sa doteraz. Boli roky, keď rodičovský pár mal jedno, dve malé ale boli aj roky, keď ich bolo oveľa viac. Ak by nás bolo veľa a situácia v lese by nebola dobrá, neprežili by sme, preto sa to takto vďaka prírode reguluje. Je to v nás.

Ako som už spomínal, boli noci, keď som pod hviezdami čakal, kým naši prídu z lovu, (to som bol ešte mláďa), mimochodom, nikdy nelovíme zo zábavy alebo len tak, z dlhej chvíle. Strážil som sestru a čakanie na večeru som si krátil premýšľaním nad nami vlkmi a prírodou. Ničenie lesov, poľovačky... Čim som bol starší, tým viac som mal chuť s tým niečo urobiť. Urobiť niečo pre nás. Pre našu záchranu. Vedel som, že to asi nebude ľahké a ani som netušil, či to vôbec bude možné až kým nenadišiel jeden deň....

Keďže som bol mláďa alfa páru, vedel som, že príde deň, keď sa odpojím od našej svorky a založím si vlastnú. Ten deň nastal. Ja som sa začal túlať našimi vlčími chodníkmi ale aj cestami - necestami. Vždy, od mala, ma láka divočina. Laby ma zaviedli do srdca jednej takej. Objavil som Čergov. Teda, poviem vám, tá príroda! Prostredie, lesy, ticho, pokoj. Počujete len vtáčí spev a šum vetra. Nevedel som, že takto, pomerne blízko od môjho domova, je takéto miesto. Doslova Raj. V noci som videl ešte viac hviezd, ktoré by som nezrátal ani za sto rokov. Počul som zavýjať iných vlkov...

Stretol som sa s vlkmi z Poľska, chcel som sa dozvedieť viac o ich krajine, no mali naponáhlo, lebo sa báli zostať, aby ich nezastrelili. O pár dní som objavil jednu svorku. Hovorili si VLK. Vyzerali byť zaujímaví. Mali zaujímavé názory a usporiadanie svorky. Veľa mojich názorov sa zhodovalo s ich. Zaujali ma. Priam som cítil ako mi moje vlčie srdce plesá radosťou. Strávil som s nimi určitý čas a ukázalo sa, že chcú zachrániť naše domovy. Chcú aby boli také ako kedysi. Také ako ich poznám z rozprávania starkých a rodičov. Vyzdvihovali našu krásu a náš význam. Akí sme pre lesy dôležití a akú významnú úlohu máme v lesnom spoločenstve. Chceli nám vydobyť ochranu, aby na nás toľko nepoľovali a prezradili mi, čo všetko už pre nás stihli urobiť. Sľúbil som, že im v tom rád pomôžem a o rok sme to spolu dokázali. Vydobyli sme si celoročnú ochranu aj na našom území- Čergove. Bol som nesmierne rád, že som k tomuto dielu a úspechu mohol prispieť aj ja aj keď som ešte nebol členom tejto svorky. Nešlo im len o nás vlkov. Spoločne bojovali aj za medveďov a iné šelmy. Prijali ma medzi seba a akceptovali moje názory. Skvele sme sa vedeli porozprávať, ale hlavne sme mali jedno spoločné - milovali sme lesy.

Nadišlo obdobie, keď každý mal svoje starosti a povinnosti a dlhší čas sme sa nevideli. To je také obdobie vo svorke. Potom sme sa opäť dali dokopy a pozvali ma na výlet na Solisko. Vlci si svoje územie chránia. A to robia aj oni. Musia ho okrem iného aj chrániť pred ľuďmi jazdiacich na štyroch kolesách alebo dvoch kolesách poháňaných benzínom (to som sa naučil v tejto svorke). Tieto stroje vytvárajú strašný hluk.

Večer predtým som sa nesmierne tešil. Konečne po dlhšom čase budeme spolu. Opäť budem v tej úžasnej prírode. Po tom, čo som dojedol kúsok stehna zo strhnutej, starej a chorej lane mi prišla na um jedna myšlienka. Stanem sa členom tejto svorky. Požiadam ich o to. A to som aj na ďalší deň urobil. Pri značke SOLISKO, v slnečné popoludnie, neďaleko vlčieho chodníka, alebo možno aj na ňom som sa stal členom VLKa 11.9.2016. Som na seba hrdý a som hrdý, že môžem byť súčasťou tejto svorky, týchto vlkov a behať s nimi. Prečo? Pretože zachraňujeme lesy a s nimi aj zvieratá a všetko ostatné.

Prečo? Pre NIČ.

Vo svorke :)
Vo svorke :) (zdroj: Katarína Grichová)
VLK v meste
VLK v meste (zdroj: Jozef Kovalík)
"Prírodu mám od mala rád. Poviete si asi, že na tom nie je nič divné, keďže som vlk..."
"Prírodu mám od mala rád. Poviete si asi, že na tom nie je nič divné, keďže som vlk..."  (zdroj: Jozef Kovalík)
Jozef Kovalík

Jozef Kovalík

Bloger 
  • Počet článkov:  72
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som neobyčajný chalan z neobyčajného mesta :). Milujem hudbu a čítanie zaujímavých kníh, prechádzky v lese, na biku. Rád leňoším a pozorujem Mesiac a hviezdy. Zoznam autorových rubrík:  PrírodaKnihyPoviedky/ZamysleniaBásneKrimiZážitkyFilmyHudba

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu